„Každý máme rovnako dobré k zlému a dobrému. Všetci sme v procese. Ja už nerozprávam toľko o hriechoch, zaujímavým spôsobom ich ubúda, ale o šanciach, ktoré máme. A ak je niečo hriechom a najväčším ak by bol hriech, ak niečo zlého, čo ma trápi, je využiť tieto príležitosti na to, aby sa vykonalo veľa dobrého. Teda žatva je veľká, robotníkov je málo, alebo Exupéry napísal, že najväčším nešťastím je, že je toľko detí, v ktorých je zabitý Mozart. Neprebudení ľudia k dobrému. A tak kde je možné, neúnavné, ja neprestanem, kým budem dýchať na tejto zemi presviedčať ľudí, že sa oplatí investovať do toho procesu, do toho zápasu svetla nad tmou," spomínal Anton Srholec.
Magicky ho vždy priťahovali hranice. Na hraniciach ho na začiatku 50. rokov chytili pri snahe ujsť za slobodou a svojím snom o teológii. Na okraji bol pre komunistický režim celý život. A po nežnej revolúcii si miesto na okraji vybral dobrovoľne. Rád totiž posúval hranice. Vždy bol na strane utláčaných a zaznávaných. Vybudoval prvý útulok pre ľudí bez doma, ktorý žartovne nazýval António a 40 lúpežníkov a spolu so sestrou Ritou dvíhali zo zeme ľudí, ktorí stratili vieru v ľudské dobro. Celý život aktívne pracoval v prospech bývalých politických väzňov komunistického režimu. Konfederácia politických väzňov bola jeho srdcovou záležitosťou - nielen nositeľom živého svedectva o tom, čo sa počas minulého režimu dialo. Ale aj dôkazom, že všetko ťažké a bolestné sa dá premeniť na to dobré a vzácne.
O tom, v čom videl svoje životné poslanie hovorila s bývalým politickým väzňom, kňazom a patrónom ľudí bez domova Soňa Gyarfašová. Pripomeňme si tento rozhovor.
