Osudy Antona Srholca – spomienka po 10 rokoch od jeho úmrtia
Hrdina našej dnešnej relácie bol obľúbeným kňazom, politickým väzňom komunistického režimu a dlhoročným predsedom Konfederácie politických väzňov, ktorá nielen združovala, no tiež pomáhala niekdajším obetiam totality. A ako prvý na Slovensku začal po nežnej revolúcii pomáhať aj ľuďom bez domova – založil a roky viedol aj ubytovňu Resoty pre ľudí bez domova, ktorú nazýval žartovne Antonio a štyridsať lúpežníkov.
Možno ste aj vy spoznali v tomto opise Antona Srholca, ktorého si v týchto dňoch opäť pripomíname – 7. januára 2026 totiž uplynulo okrúhlych 10 rokov, odkedy nie je medzi nami. Jeho odkaz a myšlienky však zostávajú.
V našej dnešnej špeciálnej relácii si spolu pripomenieme životný príbeh človeka, ktorý prešiel kedysi jáchymovskými baňami – a aj v ich hlbinách dokázal vidieť záblesky svetla.
Roky býval v Bratislave na príznačnej Nezábudkovej ulici. Tí, ktorí ho poznali, však vedeli, že to bol predovšetkým chlapec z pohraničia, svojej drahej Skalice. „Moji rodičia boli chudobní ľudia... No dali tomuto svetu sedem sŕdc a sedem párov pracovitých rúk... Sedem ľudí, ktorí túžili niečo pre tento svet urobiť, túžili ho zmeniť k lepšiemu,“ spomínal.
Mladý Anton, ktorý sa narodil v medzivojnovom období v roku 1929, si živo pamätal invalidov z prvej svetovej vojny, ktorých stretával v uliciach rodnej Skalice aj to, keď prišla druhá svetová vojna – mal vtedy desať rokov. O tom, že pre svet urobí niečo dobré, sníval už ako malý chlapec. „Ten svoj sen som uskutočňoval inak, ako som si vysníval... Pod komunistickým terorom medzi nákovou a kladivom,“ spomínal.
Práve komunistický režim zabránil po svojom nástupe tomu, aby si splnil svoj sen, že sa stane kňazom. V roku 1950 zažil barbarskú noc, keď pre rehoľníkov prišli milicionári so samopalmi a v neslobodnej dobe, keď si nemohol plniť svoje poslanie, sa rozhodol v skupine saleziánov ujsť za hranice do slobodného sveta, aby mohol študovať teológiu – no neúspešne. S trestom dvanásť rokov skončil v najhorších väzeniach a uránových baniach, no napriek tomu tu našiel svoju duchovnú cestu.
„Bolo mi súdené žiť moje poslanie medzi tými, ktorí ho najviac potreboval,“ spomínal.
Po uvoľnení pomerov si splnil svoj sen o teológii, keď ho za kňaza vysvätil v Ríme samotný pápež. V roku 1969, keď mnohí utekali, sa vracal do svojej rodnej krajiny. A vzorku ľudí, ktorí boli na okraji, si zvolil vtedy dobrovoľne.
Vždy za každých okolností totiž túžil byť práve pri ľuďoch – aj po nežnej revolúcii, keď bol nielen hlasom politických väzňov, ale ako prvý začal pomáhať ľuďom bez domova. „A tak som si vzorku ľudí žijúcich na okraji zvolil aj dobrovoľne,“ hovoril.
Sám o sebe rád hovoril, že ho magickou silou priťahujú hranice. Hranice, ktoré môže človek posúvať aj hranice, na ktorých môže zhorieť. Jemu sa po neúspešnom prechode zadrôtovaných hraníc kedysi zmenil život – no zaujímavým spôsobom sa mu splnil jeho dávny sen.
Vypočujte si s nami príbeh obľúbeného kňaza a politického väzňa Antona Srholca v archívnom rozhovore, ktorý s ním ešte v roku 2010 viedla autorka našej relácie Soňa Gyarfašová.
Osudy Antona Srholca Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
FOTO: Martin Petrík
FOTO v galérii: Katarína Acél Gáliková – v knihe Nenechali sa zlomiť, archív Antona Srholca, archív Sone Gyarfašovej, na foto z roku 2012 je Anton Srholec s autorkou relácie Soňou Gyarfašovou – zachytil Tomáš Halász a Konfederácia politických väzňov Slovenska.
Galéria
