Storočie človeka, ktorý sa vzoprel obom totalitám
Presne 2. decembra tohto roku sa dožíva okrúhlych sto rokov náš dnešný hrdina Branislav Tvarožek. Dnes je to posledný vojak, ktorý sprevádzal v Slovenskom národnom povstaní generálov Goliana a Viesta a náš najstarší politický väzeň z temných 50. rokov. Najmä však človek, ktorého rodina mala vždy blízko k demokratickým princípom a stála aj pri prvých krokoch prvej Československej republiky.
V jeho živote sa premieta celé jedno storočie a my si veľké míľniky našich dejín, ktoré sa zapisovali aj do jednotlivých ľudských osudov, pripomenieme pri jeho blížiacej sa storočnici aj v jeho životnom príbehu.
Branislav Tvarožek, ktorý sa narodil 2. decembra 1925, pochádza zo starej brezovskej rodiny Tvarožkovcov. Jeho strýko Tomáš zakladal prvú Mestskú sporiteľňu, Ján a Štefan boli známi likérnici, strýko Juraj postavil legendárnu Metropolku a otec Eduard pôsobil v Slovenskej obilnej spoločnosti. Branislav bol vychovávaný v ideáloch demokracie a humanizmu prvej Československej republiky. V rodine mali legionárov, ktorí republiku vybojovali a stáli aj pri jej prvých krokoch.
Dodnes má odložený list, ktorý 14. marca 1939 posielali narýchlo československí legionári Slovenskému snemu ešte pred ich rozhodnutím na protest proti rozbitiu Československa – považovali za amorálne opustiť Česko, nášho priateľa v tých najhorších osudových chvíľach, a v hitlerovskej politike už vtedy videli hrozbu, s ktorou nemožno spolupracovať. Podpísali ho generál Viest, spisovatelia Janko Jesenský či Jozef Gregor Tajovský, ale aj Branislavov strýko, známy architekt Juraj Tvarožek.
Hneď po rozbití Československa sa tvarožkovská rodina zapojila do odboja, v kontakte boli s demokratickou odbojovou organizáciou Flóra napojenou na Londýn. Cestu k odboju si našiel aj mladý Branislav – v roku 1942 na protest zatierali so spolužiakmi zo strednej školy v noci všadeprítomné hákové kríže a písali protifašistické heslá. Na výročie vzniku Československa 28. októbra 1942 ich však chytili Nemci, neskôr vyšetroval režim a za trest vylúčili zo všetkých škôl v republike.
Keď vypuklo povstanie, bol zaradený do vysokoškolského strážneho oddielu generálov Goliana a Viesta – špeciálnej jednotky zloženej na podnet generála Goliana, ktorá slávnych veliteľov sprevádzala až do posledných chvíľ. Neskôr ušiel z transportu do nacistického lágra a v odboji zostal do konca vojny.
Po Víťaznom februári Branislava, ktorý v tom čase študoval na vysokej škole, tak ako mnohých iných povstalcov z demokratického odboja ho z nej vyhodili a zavreli komunisti. Súd bol v roku 1949 a zámienkou sa stalo, že poskytol nocľah svojmu bratrancovi a spolubojovníkovi Živodarovi Tvarožkovi, ktorý utekal cez železnú oponu.
Tresty boli vysoké – jeho bratranec Živodar dostal trest smrti, neskôr zmenený na doživotie, odsedel si 15 rokov. Náš hrdina Branislav dostal 5 rokov, ktoré strávil v Jáchymove. On je však človek, ktorý aj v tom ťažkom vidí niečo dobré. Povedal nám aj to, že práve v takzvanej táborovej univerzite, medzi politickými väzňami, sa dozvedel aj to, čo nebolo v knihách a bola to preňho tá najlepšia škola života.
Vo väzení navyše skončila takmer celá jeho rodina, strýko Jaroslav Dvořáček, ktorého väznili aj ľudáci v koncentračnom tábore Ilava, na Veži smrti zomrel, pochovaný je v Karlových Varoch.
Branislav vyrobil v Jáchymove navyše aj mnoho krásnych vecí. Aj tabatierku pre otca. Ten zomrel o pár mesiacov skôr ako Branislava prepustili.
„Len zo mňa nerobte žiadneho hrdinu, to, čo sme robili, bola samozrejmosť,“ hovorí napriek všetkému, čo prežil.
Osudy k storočnici Branislava Tvarožka Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Zdroj foto: Miroslav Trimay – fotoseriál, Prvorepublikoví demokrati, Martin Petrík, Katka Tvarožková, archív Branislava Tvarožka.
Galéria
