Príbeh denníka z gulagu
Sviatky Veľkej noci sú aj o znovuzrodení a práve o znovuzrodení bude aj náš príbeh, ktorý vám prinášame v dnešnú Veľkonočnú nedeľu. Presunieme sa o 80 rokov späť do obdobia Veľkej noci v roku 1945. Po tragických dňoch druhej svetovej vojny, počas ktorej toľko ľudí zahynulo alebo bolo zavraždených nacistami, bola už časť územia Slovenska oslobodená, no vojna ešte trvala. Všetci však rátali posledné dni a verili, že koniec vojny príde čoskoro a po vojne prídu lepšie časy. No neprávosti sa ešte stále neskončili. Práve vtedy na Veľkú noc 1945 sa náš dnešný hrdina, vtedy 24-ročný chlapec, vybral do Turčianskeho Svätého Martina do nemocnice za svojou tetou a odtiaľ sa už nikdy nevrátil.
Sovietski vojaci NKVD ho ako nevinného človeka zobrali priamo od dverí nemocnice na práce a cez Osvienčim sa dostal až do gulagu. A hoci náš hrdina Jozef Tóth tu už dnes nie je, zostal po ňom jeho vzácny denník, napísaný počas časov jeho väznenia v sovietskom gulagu, a ten je dokumentom o ťažkej dobe, ale aj ľudskej sile.
Manželov Tóthovcov stretávala autorka tejto relácie v Konfederácii politických väzňov Antona Srholca a vždy ich obdivovala. Na všetkých podujatiach kráčali ruka v ruke a navzájom sa podopierali. Sloboda bola pre nich drahá vec, a tak kým mohli, nechceli pri žiadnej spomienke chýbať.
Jozef Tóth bol skromný a zároveň vtipný pán. O veľa veciach sa snažil hovoriť skôr nadľahčene. A za to klobúk dolu. Bol jeden zo šťastlivcov, ktorý dostal zo Stalinových táborov na smrť spiatočný lístok.
A hoci tu dnes mnohí ľudia nie sú, zostalo ich silné svedectvo a odkaz. Takým človekom bol aj Jozef Tóth a jeho vzácne denníkové záznamy z gulagu. Keď si ich po rokoch prečítate, pochopíte, čo ho držalo pri živote. Sny o tom, čo bude potom. Je to tiež príbeh o návratoch a o láske.
Pána Jozefa Tótha odvliekli na sklonku vojny vojská NKVD ako náhodne okoloidúceho z nemocnice v Martine, kde bol počas veľkonočných sviatkov navštíviť svoju chorú tetu. Prvou medzizástavkou bol koncentračný tábor Osvienčim, kde ešte po oslobodení nevychladli drevené lavice po väzňoch nacistov, a už sa tu ocitli prví väzni komunistického režimu – na ceste smerom do gulagov.
Na vetchý papierik si tu zapisoval deň od dňa priebeh svojho väznenia i všadeprítomného umierania. Podarilo sa mu vrátiť – cestu späť v strašných podmienkach prežili však iba dvaja z celého vagóna.
Oporou pri ťaživých spomienkach bola Jozefovi Tóthovi celý život jeho manželka Mária. Ako jeden z tých, ktorí prežili gulag, sa stal v komunistickom Československu občanom druhej kategórie. „To sme ani nemohli hovoriť, že bol v gulagu. Museli sme čušať a robiť sa hlúpymi,“ spomínala pani Tóthová. A spomínal na to aj Jozef Tóth.
„Nikdy sme nemohli hovoriť o tom, čo skutočne cítime.“
A hoci tu dnes nie sú, zostalo silné svedectvo, ktoré sme pre náš rozhlasový archív zaznamenali v roku 2010.
Osudy manželov Tóthovcov Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Galéria
