Onedlho bude v záhradách a v sadoch radosť dívať sa. Aspoň vlani tak tomu bolo.
To bola toľká nádhera, stromy obťažkané zrelými voňavými a šťavnatými jabĺčkami, hruškami, slivkami vábili a akoby volali: „Poď, odtrhni si ma, zahryzni!“
Náš švagor má krásny dvor s ovocnými stromami i viničom. A keďže je to múdry a pracovitý človek, máva na stromoch i na viniči krásne plody. Rád hovorieva: „Stromy sú ako deti, ak sa o ne nestaráš, zdarebáčia, nielenže nič neurodia, ale sa budeš za ne i hanbiť. Sú chvíle, keď im ďakujem, a sú chvíle, keď musím vziať nôž a odrezať, čo je plané.“
Odrezať, prečistiť, veď sú to operácie bolesti. Avšak niet pochýb, oplatí sa, lebo taký strom rodí dobré ovocie. Ale nie je to takto i s nami ľuďmi? Nepotrebujeme neraz i my dospelí i naše deti v záujme zdravia telesného i duševného niečo odstrániť, vyčistiť? Zdivočeli sme a naše správanie i vzťahy sú neraz i na hanbu. Skadiaľ si majú brať naše deti príklad slušnosti, čestnosti, mravnosti, keď ho nebudú vidieť u nás, svojich rodičoch, starých rodičoch, u susedov...?! Neraz nadávame na deti, aké sú. Ale ruku na srdce - obrezávame seba a naše deti ako tie stromy, aby sme to zlé vyrezali i s koreňom? Takéto očisťovanie nesie so sebou vždy i bolesť, ale tá stojí za to! Dobré ovocie vzíde skôr či neskôr. Ale vzíde.
Orezávanie bolí stromy, cesta k cnosti a mravnosti bolí tiež. V bolesti je však Božie tajomstvo požehnania, osvedčené už stáročiami. Preto ďakujme Bohu i za bolesť a utrpenie. Prinášajú veľa ovocia nielen na stromoch, ale i v našich charakteroch.
