Niet takých slov, ktorými by som mohol dostatočne pochváliť pralesy.
Keď sedím na povalenom kmeni vyvrátenom vetrom v búrke v pralese pod Čiernym kameňom, obdivujem jeho úžasnú architektúru s diferencovanými kmeňmi s ornamentmi zvráskavenej kôry, s odumierajúcimi stojacimi i krížom-krážom povyvaľovanými suchármi, s prenádherne modelovanými klenbami z divotvorne od drsných klimatických pomerov povykrúcaných a deformovaných vetiev. Táto lesná katedrála, ktorú pani architektka príroda bez jedinkej prestávky trpezlivo, starostlivo a dômyselne projektovala a budovala stáročia, je hodná nielen nášho obdivu, ale aj starostlivej ochrany.
V labyrinte pralesa obdivujem aj stromy – kaliky, ktoré majú nejaké telesné postihnutie: odlomený vrcholec, pokrivený a zdeformovaný kmeň. No a medzi takýmto hendikepovanými stromami ma najviac fascinujú tie s barlovými koreňmi. Keď som bol malým chlapcom, sám pre seba som si nazval tieto stromy chodiacimi, pretože mali korene vo vzduchu. Keď zavítam do rozprávkového lesa s kráčajúcimi stromami uprostred tmavej noci, mesačný jas presvitajúci do lesného interiéru s takto zvláštne telesne postihnutými stromami vytvára v ňom zvláštnu mystickú náladu.
Milí poslucháči, rozprávkový les s chodiacimi stromami môže byť pre nás ľudí vzorom, ako sú v spoločenstve živých tvorov prepotrební všetci, i tí, ktorí sú „hendikepovaní“. Majú v ňom svoje nezastupiteľné miesto, a preto si zaslúžia nielen našu pozornosť, ale aj ochranársky dohľad a pomoc.
