Rímskokatolícka svätá omša z Kostola Svätej rodiny v Bratislave – Petržalke. Celebrant a kazateľ: Mons. ThDr. Vladimír Thurzo, PhD., rímskokatolícky kňaz
9. nedeľa v roku C
Bohoslužba slova nás dnes pozýva k rozjímaniu nad naším vzťahom k Bohu, ktorý sa prejavuje skrze vieru. Sprievodcom v tomto premýšľaní bude možno nezvyčajne pohanský stotník, ktorého vieru v evanjeliu chváli Ježiš.
Uhol pohľadu, pod akým máme hľadieť na evanjelium, nám nastavuje prvé čítanie. Šalamún sa v ňom modlí pri posviacke chrámu. Už Dávid túžil postaviť Bohu chrám, chcel, aby mal Boh príbytok, v ktorom by mohol prebývať uprostred ľudu. Boh mu však odoprel naplnenie tejto túžby, pretože jeho ruky boli príliš poškvrnené krvou nepriateľov. Doprial to jeho synovi Šalamúnovi. Keď bol chrám vystavaný a Pánovu archu, ktorá obsahovala kamenné tabule zákona, preniesli do chrámu, vystrel Šalamún ruky k nebu a modlil sa. Dnešné prvé čítanie prináša úryvok z jeho modlitby. V nej prosí Boha, aby aj cudzinec, ktorý nepatrí k vyvolenému národu, k Izraelu, mohol spoznať, že Boh je pravý Boh a novopostavený chrám je zasvätený jeho menu, čo znamená, že Boh je v ňom prítomný. Na základe Božej moci, ktorá sa prejaví tým, že Boh vypočuje modlitbu cudzinca, tento dospeje k poznaniu, že Boh Izraela je živý, že počuje toho, kto volá k nemu a koná s mocou.
Šalamún žil v desiatom storočí pred Kristom. Bol kráľom Izraelského národa, ktorý bol presvedčený o exkluzivite svojho vzťahu s Bohom a nepočítal s tým, že by aj pohania mohli mať k Bohu podobný vzťah. Jeho slová teda môžeme vnímať skôr ako proroctvo, ktoré sa neskôr naplní v Ježišovej dobe.
Ježiš je Emanuel, čiže Boh s nami, vtelenie Boha v ľudskej prirodzenosti. Tak, ako v Šalamúnovom chráme boli uložené tabule Starého zákona, Ježiš Kristus vo svojej osobe prináša Nový zákon. Šalamún prosil, aby cudzinec, ktorý sa priblíži k chrámu spoznal, že Boh Izraela je pravý Boh. V dnešnom evanjeliu sa to plní. Stotník - cudzinec, pohan, prosí Ježiša, nový chrám, novú prítomnosť Božiu medzi ľuďmi a Boh odpovedá. Toto je optika, ktorú nám nastavuje prvé čítanie a v nej chceme porozumieť evanjeliu.
Stotník, čiže veliteľ armády, ktorý velí stovke vojakov, bol pohan, pravdepodobne Riman. Mal sluhu, skôr otroka, ktorého si veľmi cenil a keď tento smrteľne ochorel, spomenul si na Ježiša, o ktorom počul ako o divotvorcovi. Poslal k nemu židovských starších s prosbou, aby prišiel a sluhu mu zachránil.
Je zaujímavé všimnúť si ako formulujú stotníkovu prosbu starší ľudu: „Zaslúži si, aby si mu to urobil, lebo miluje náš národ; aj synagógu nám postavil.“ Na jednej strane je pozoruhodné, že stotník si váži židov, keďže im dokonca postavil synagógu. To svedčí o výnimočnosti stotníka. O jeho ľudskosti svedčí aj to, že si váži svojho otroka. Pre Rimanov otroci boli na úrovni spotrebného predmetu: použiť a vymeniť. Tu ide o úplne iný prístup. Všimnime si ale postoj židovských starších ľudu. Hovoria Ježišovi: „urob to pre neho, pretože on nám postavil synagógu“. Čiže zaslúži si to, lebo on poslúžil nám. Obchodnícky prístup – on nám, my jemu. Od nezištného postoja to má dosť ďaleko. Rozpomeňme sa v tejto súvislosti na inú udalosť z Ježišovho života: keď raz vyučoval v jednom dome, mal tak veľa poslucháčov, že sa k nemu nedalo dostať. Štyria ľudia priniesli na nosidlách istého ochrnutého, ale keďže sa k Ježišovi nevedeli dostať, otvorili strechu a cez otvor spustili svojho priateľa. Ježiš, vidiac ICH vieru, uzdravil ochrnutého a odpustil mu hriechy.
Starší ľudu vlastne prichádzajú prosiť za stotníka (nie za jeho sluhu), urob mu láskavosť, pretože on urobil láskavosť nám. Ba ešte viac. Sú ochotní tolerovať, že Ježiš by vstúpil do jeho domu, do domu pohana, hoci to nedovoľoval zákon. V iných prípadoch, to Ježišovi vyčítali, ale tu nie. Darmo, obchod je obchod. Za postavenie synagógy treba strpieť aj porušenie zákona. Ježiš toto ich pokrytectvo, zdá sa, veľkoryso prehliada. Sústreďuje sa na stotníka, ten je hoden jeho pozornosti. Vydal sa teda s nimi do stotníkovho domu.
Vtom prichádzajú ďalší stotníkovi poslovia. „Pane, neunúvaj sa, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. Preto som sa ani nepokladal za hodného ísť k tebe. Ale povedz slovo a môj sluha ozdravie!“ Naozaj postoj hodný obdivu. Stotník, Riman, zvyknutý rozkazovať, sa cíti nehodný prísť k Ježišovi. Na druhej strane obdivujeme jeho toleranciu a vieru zároveň. Vie, že Ježiš, ako žid nemôže vstúpiť do domu pohana, lebo by prestúpil zákon a poškvrnil sa. Preto chce, aby Ježiš konal na diaľku, len mocou svojho slova.
Používa pri tom zaujímavú argumentačnú logiku. Hovorí: Ja som veliteľ a mám svojich podriadených. Ak daktorému niečo prikážem, musí ma poslúchnuť. Takisto aj ja som podriadený a musím poslúchnuť moju vrchnosť. V tejto logike, Ježiš môže rozkázať chorobe, pretože je mu podriadená. Ježiš je Boží syn a preto môže rozkazovať aj prírodným zákonom. Na druhej strane implicitne, zahrnuto, vyjadruje vieru v Ježišovu moc z titulu jeho poslušnosti voči Božej – Otcovej autorite. Tak ako on, stotník, má vrchnosť, z ktorej autorita prechádza na neho, Ježiš má Otca, ktorému je poslušný a koná v jeho mene, v jeho autorite. Preto sa Ježiš zadivil a plný obdivu vyznal: „Hovorím vám: Takú vieru som nenašiel ani v Izraeli!“. Naozaj, takéto vyznanie viery, že Ježiš koná v poslušnosti Nebeskému Otcovi, medzi Židmi nenašiel. Naopak, toto sa stane dôvodom jeho odsúdenia: Sám sa robí Bohom a volá Boha za svojho Otca.
Druhý dôležitý fakt v stotníkovej argumentácii je vyznanie viery v moc Ježišovho slova: „Povedz slovo a sluha ozdravie!“ Ježišovo slovo, vyslovené v poslušnosti Otcovi, má reálnu a účinnú moc. Na tomto princípe stojí celé fungovanie Cirkvi. Slovo vyslovené človekom, ktorý je na to zmocnený, čiže pomazaný Cirkvou, má skutočnú moc. To je princíp účinkovania sviatostí. Vždy sa zdôrazňuje: robiť to, to robí Cirkev. Človek by nemal podľahnúť pokušeniu urobiť si z Božej moci súkromný podnik. Nekonal by, ako vidíme, v intenciách Ježiša Krista.
V evanjeliu nečítame, že by Ježiš bol nejaké slovo nakoniec vyslovil. Aj skutočnosť, že sluha bol uzdravený, ako uvádza Lukáš, považujeme za samozrejmosť. To, čo má rezonovať v našich ušiach, sú Ježišove slová: „Takú vieru som nenašiel ani v Izraeli“. To je to, čo si my máme zobrať z dnešného evanjelia: vzor stotníkovej viery.
Ježiš málokedy pochválil niekoho vieru. Ak áno, boli to pohania: žena Sýrofeničanka a stotník. [Sýrofeničanka v pokore prosila o milosť pre svoju dcéru, ktorá bola posadnutá zlým duchom. Keď Ježiš v prvom momente zdanlivo tvrdo odmietol jej prosbu slovami: „...nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám“, ona vtipne replikuje „Pane, aj šteňatá jedia pod stolom odrobinky po deťoch.“ Ukazuje tým veľkú pokoru. Uvedomuje si, že keďže nepatrí k židovskému národu, nemôže si nič nárokovať. Napriek tomu prosí. Podobne je to u stotníka]. Vie, že ako pohan nemôže nútiť Ježiša, aby vošiel do jeho domu. Ba v postoji pokory ide ešte ďalej, cíti sa nehodný vôbec prísť k Ježišovi. Čiže uznáva Ježišovu nadradenosť z titulu jeho výnimočnosti a svätosti. Teda prvá vlastnosť viery, ktorú ukazujú obidve postavy je pokora. Keď sa viera snúbi s pokorou, stáva sa skutočne mocná.
Svätá Terézia z Avily hovorí, že pokora je pravda. Naozaj, ak má človek vo viere uspieť, musí stáť v pravde pred Bohom. To je základ. Len ak som si vedomý svojej nedostatočnosti a závislosti na Bohu, môžem sa naozaj dobre modliť. To je totiž pravda o mne, o každom z nás, že sme núdzni a potrebujeme Boha. Preto Boh niekedy dopúšťa, aby sme padli, aby sme si uvedomili našu závislosť na ňom. Keby sa nám stále darilo, veľmi rýchlo by sme prepadli pokušeniu, že to vlastne zvládame sami a Boha ani nepotrebujeme k životu. A to by bola naša existenciálna katastrofa. Pýcha bola na počiatku prvého pádu a v takomto prípade by sa história iba opakovala.
Druhá vlastnosť, ktorú môžeme obdivovať na stotníkovej viere je nezištnosť. Prosí za svojho otroka. V tom čase to bol skutočne výnimočný skutok zo strany stotníka. Nechýbali ani vtedy príklady korektných vzťahov medzi pánmi a sluhami resp. otrokmi, ale aby pán urobil niečo podobné pre sluhu alebo otroka, je skôr výnimočné a je zvláštne, že je to práve pohan, ktorý je takýto ľudský. Môžeme nájsť paralelu v našom živote. Kto je dnes ochotný urobiť niečo pre druhých a nezištne. Často nás kresťanov zahanbí niekto, kto sa nehlási k žiadnej cirkvi, ale je ochotný podať pomocnú ruku a veľakrát aj nezištne. Pred chvíľou sme si všimli obchodnícky postoj starších ľudu: on nám urobil dobre, tak my urobíme niečo pre neho. Oni reprezentujú ľudí zvnútra vyvoleného ľudu, stotník je človek práve mimo spoločenstva.
Stotníkova viera je pravá, rýdza. Nezamieňa Ježišovu zázračnú moc za nejakú magickú silu, ako to robili mnohí čarodejníci tej doby. Oni využívali okultné praktiky podľa svojej ľubovôle, hlavne bez nejakého vzťahu k Bohu, na svoje obohatenie alebo na ovládnutie ľudí. Ježišova moc je prejavom jednak úplnej jednoty z Otcom a jednak službou ľuďom v prospech ich dobra, na úplné oslobodenie. Do popredia vystupuje stotníkova viera v Ježišovu absolútnu moc, ktorá nemá žiadnu zábranu, žiadnu prekážku. Stačí slovo, ktoré je mocné a vykoná to, čo porúča.
[Doslova sa napĺňajú prorocké slová z knihy proroka Izaiáša: „Ako z neba padá dážď a sneh a nevracia sa späť, lež napojí zem a zúrodní ju, aby z nej klíčilo, aby obdarovala rozsievača semenom a dala chlieb hladnému, tak bude so slovom, ktoré vychádza z mojich úst: nevráti sa ku mne naprázdno, ale vykoná všetko, čo chcem, a vydarí sa jeho poslanie.“ (Iz 55,10-11).]
Slovo Božie sa stalo telom a koná s mocou. V evanjeliu čítame, že ľudia obdivovali Ježišovu reč, pretože hovoril s mocou a nie ako farizeji.
Toto je moment, pri ktorom je potrebné, aby sme sa zastavili a zamysleli sa, aká je naša viera? Ak budeme k sebe úprimní, musíme uznať, že z istého pohľadu nás stotník zahanbuje. On, pohan, povedal Ježišovi: „...povedz slovo a môj sluha ozdravie!“ To je viera v skutočnú Ježišovu moc, v moc jeho slova. Dennodenne počúvame a možno aj sami sa sťažujeme, aký je svet zlý, ako na nás dolieha ťažoba, ako sa mnohokrát cítime skleslí, pretože si nevieme rady, cítime sa bezmocní proti lavíne neprávosti a podobne. Nie raz sme postavení v živote pred situáciu, ktorá sa zdá neriešiteľná, máme pocit, akoby sme narazili na múr, alebo akoby nám niekto vrazil palicu do kolesa a nevieme sa pohnúť ani dopredu ani dozadu. Ťažkosti sú súčasťou života. Každá doba má svoje problémy, možno iné, špecifické, ale má. Na druhej strane si uvedomme, či nesiahame len po čisto ľudských riešeniach. Je žiaľ bežné počuť aj medzi kresťanmi: „Musel som dať úplatok, pretože mi nechceli vydať stavebné povolenie“ alebo „Musel som pustiť vysokú províziu sprostredkovateľovi, pretože by som nebol dostal túto zákazku“ alebo „V práci je to na nevydržanie, ľudia sú rozhádaní, nevrlí, závistliví, neprajní“ a pod. Alebo „Rozbieham novú prevádzku, tak som bol u veštice, či mi to pôjde, či bude zisková.“ Aký paradox, pohan v dnešnom evanjeliu uverí v moc Ježišovho slova a dnešní kresťania sa obracajú k pohanským praktikám. Veštenie, mágia, povery, podivní liečitelia, koľko je toho okolo nás. Človeku skutočne nepomôžu, skôr ešte viac pomýlia alebo skomplikujú život a neraz oberú o veľké peniaze. Prečo my kresťania nesiahame po Božích prostriedkoch, po jeho moci? Je zrejmé, že ide o reálny boj so zlom. Ak však my kresťania využívame jeho prostriedky, robíme so zlom kompromisy, nemôžeme sa čudovať, že prehrávame. Viera v reálnu Božiu moc je jediná zbraň, ktorou sa dá poraziť zlo. Dôležité, aby sme Boha ako mocného vnímali a prosili, aby svojou mocou pôsobil v našich životoch. Stotník v dnešnom evanjeliu je toho pekným príkladom. To bol jeden z dôvodov, prečo Ježiš pochválil jeho vieru.
Drahí bratia a sestry v Kristovi. My kresťania, nosíme Ježiša Krista v mene, hlásme sa k nemu svojou vierou, nebojme sa odvážne veriť v jeho Božskú moc. On na to čaká. Aj keď nezmeníme celý svet, neodstránime problémy a všetko zlo, ale môžeme zažiť jeho prítomnosť, jeho silu, zakúsiť, že je skutočne živý a môžeme obstáť v našich každodenných zápasoch.
Hlásme sa ku Kristovi svojou vierou a nebojme sa odvážne veriť v Božiu moc Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
