Andrew Melon dal v roku 1921 postaviť vo Washinghtone Národnú galériu.
Pozbieral najslávnejšie umelecké diela, ktoré s budovou daroval americkému ľudu pod podmienkou, že sa jeho meno nikde nespomenie. Spojené štáty nemali vedieť, že dar je dielom jedného človeka. Až po jeho smrti krajina spoznala svojho dobrodincu.
Francúzsky prezident Charles de Gaul si neprial pri pohrebe smútočné pocty, len jednoduchú rozlúčku bez príhovorov.
Slávny hudobný skladateľ Gounod povedal: „Keď som bol mladý, hovorieval som: ,Ja a Mozart.’ Neskôr som začal hovoriť: ,Mozart a ja.‘ Teraz hovorím iba: ,Mozart‘.
Keď Toscanini s orchestrom skúšal Beethovenovu 9. symfóniu, hráči boli jeho taktovkou takí unesení, že prepukli do aplauzu. Majster so slzami šepkal: „Potlesk nepatrí mne, ale Beethovenovi!“
Ukážky zo života významných postáv vyzdvihujú ich skromnosť. Aj nadaný človek zistí, že aj keď dokáže veľa, predsa je to len zlomok z určitej oblasti. Keď sa múdry filozof Sokrates v staroveku priznal k svojmu obmedzenému poznaniu známym výrokom: „Viem, že nič neviem“, čo máme robiť my v dnešnej, novými poznatkami preplnenej dobe? Mali by sme rozvíjať svoje schopnosti vo vedomí, že skromnosť je jednou z potrebných vlastností, aby sme neustrnuli vo svojom vedeckom, technickom, umeleckom a mravnom rozvoji, a že to, čo vieme, je len zrnkom z toho, čo by sme ešte mohli poznať.
