Som veľmi vďačná za moje detstvo, lebo bolo plné spevu. Od skorých ranných hodín sa na náprotivnej stráni v našej doline ozývali vtáčiky toľkými krásnymi melódiami!
A v našom drevenom dome si spievala naša maminka. V jej piesňach, ktoré mala z pradávnych spevníkov, bolo toľko poézie, hlbokej viery a radosti! Nedokázali sme nespievať, keď sme ju počuli. A tak dnes naše deti a vnúčatá majú možnosť poznať niečo z tohto bohatstva prababičky, lebo po mamičkinej smrti sme si súrodenci pospolu spomínali a zapisovali "piesne našej maminky".
V tohtoročnú, tak očakávanú jar prežívam opäť s veľkou intenzitou vďačnosť za ranný vtačí koncert v našej záhrade, na okraji veľkomesta. A tak mi napadlo porovnávať, ako je to s tou druhou časťou spevu dnes a v našich mestách.
V dopravných prostriedkoch vnímam, ako veľmi sú ľudia, najmä mladí, ponorení do počúvania hudby. Deje sa tak na rôznych technických nosičoch, podľa vlastného výberu, ktorý neviem posúdiť. To nie je ani natoľko dôležité. V duchu by som každému a každej z nich priala, aby ich to počúvanie občas primälo aj k vlastnému spevu - prosto ako prejav radosti zo života.
Naši predkovia spievali veľa, máme toľko ľudových a národných piesni! Spievali aj v radosti, ale aj v žiali, a asi toho žiaľu nebolo málo. Ukazujú to texty ľudových piesni. Vyspievaný žiaľ bol na polovicu rozdeleným žiaľom, tak ako vyspievaná radosť je dvojnásobná radosť.
Oslovila som nedávno jednu na lôžko pripútanú priateľku, bývalú speváčku Slovenského umeleckého súboru (SĽUK-u), ako prežíva svoje dlhé hodiny čakania na vľúdne slovo ľudí, čo k nej prídu. Radostne ma prekvapila, keď hovorila: "V duchu si spievam! "Drahá priateľka, veľmi si ma potešila! To je pre Teba tá najlepšia terapia," žiadalo sa mi jej povedať. To isté prajem aj vám, milí poslucháči, milé poslucháčky.
