Nedávno som bol na návšteve v Prahe a zúčastnil som sa bohoslužby, ktorá sa konala na sídlisku v novovybudovanom a modernom centre.
V kostole sa nachádzal oltár v podobe jednoduchého dreveného kríža.
Po ukončení liturgie a vyhlásení oznamov nasledoval ten posledný a najvážnejší. Miestny farár oznámil svoju rezignáciu.
Milí priatelia, aby ste mi správne rozumeli – tento kňaz pôsobiaci v Prahe sa nevzdal funkcie pre to, lebo iné povinnosti sú mu milšie či znamenajú preňho viac ako bežná činnosť kňaza. Okrem práci vo farnosti vykonával ešte dva dôležité projekty pre mladých študentov a vyhlásil, že na veľkú sídliskovú farnosť nestačí a tým, že má ostatné neodkladné povinnosti, sám sa vzdáva tejto funkcie. Tri zamestnania ho tak vyčerpávali, že začínal mať zdravotné problémy. Preto pochopil, že z niečoho musí ubrať.
Sledoval som reakciu veriacich. Ak boli moje oči a uši pozorné, prijali to s pokojom. Kňaz jasne svoje dôvody pomenoval, poďakoval sa im za spoluprácu a poprial im všetko dobré do budúcnosti.
Každý z nás dennodenne stojí pred otázkou, či všetko zvládne tak, ako má. Či nám na naše aktivity a ciele budú stačiť naše sily. Mnohokrát treba odvážne rozhodnutie na to, aby sme niečo začali. No často treba ešte viacej odvahy i múdrosti, aby sme sa niečoho vzdali. Ako vieme povedať áno, musíme sa naučiť povedať aj nie.
Na čo nestačíme my? Čo je lepšie prenechať iným?
Je to priam hamletovská otázka. Ale odpoveď existuje. Ak túto otázku nosíte v srdci, milí poslucháči, prajem vám, aby ste odpoveď našli.
