Pred časom ma, vážení poslucháči, cesta do Prahy zaviedla aj do nádhernej pražskej Lorety.
Tento barokový pútnický skvost si pri obhliadke českého hlavného mesta nechá ujsť málokto. V chráme nájdete záznam o tom, že ho založil starý šľachtický rod Lobkowitzovcov. Z dejín vieme, že šľachtické rody nešetrili na výstavbách chrámov, bazilík, ktoré obdivujeme dodnes. Možno si poviete: mali nato aj dosť peňazí! Lenže je tu aj iná súvislosť, ktorá stojí za povšimnutie: napriek tomu, že boli majetní a žili v dostatku, zo svojho života nevyčiarkli Boha. Nezriedka sa v minulosti stávalo, že dcéry panovníkov a šľachtických rodov boli ochotné zanechať všetko bohatstvo. To je aj príklad Alžbety Uhorskej, princeznej, ktorá sa, ako predpokladajú niektorí historici, narodila na Bratislavskom hrade a žila ako rehoľníčka, podporujúc chudobných, pričom má dodnes nasledovníčky. Prečo o tom hovorím? Dnes si v Európe potrpíme na vysoký životný štandard. Mnohí si žijú na vysokej nohe, ale na otázku, či do svojho života vpustili aj Boha, by sme namiesto odpovede videli asi iba rozpaky. Koľkí z mecenášov sú dnes ochotní kľaknúť na kolená a vzdať úctu tomu, ktorý ich prevyšuje, ktorý je nad nami, bdie nad naším konaním, sprevádza naše životy deň čo deň? Aj o tom všetkom ma vážení poslucháči, primäla uvažovať návšteva krásneho chrámu, ktorý nám zanechal starý šľachtický rod, opierajúci sa o dôveru Božiu. Tí, čo stavali Loretu, tu už dávno nie sú. A predsa chrám, ktorý tu zanechali, k nám stále hovorí, že vo svojom živote verili nie grošom, ale Bohu - Tomu, ktorý nás všetkých prevyšuje a ktorý stále Je, ktorý kedysi vyjavil Mojžišovi, že nemôže nebyť.
