Ježiš Kristus svojim nasledovníkom povedal – vy ste svetlo sveta – a dal tým poverenie aj nám, kresťanom, aby sme do tmy tejto doby niesli svetlo.
Jeden mladý muž, ktorého som poznala od jeho stredoškolských rokov mi nedávno, ako druhák na vysokej škole povedal: Kedysi som bol optimista, na strednej škole sa zo mňa stal realista a dnes som pesimista. Z nášho ďalšieho rozhovoru som cítila, že to nie sú iba slová. Pretože som ho poznala ako aktívneho a šikovného študenta, ktorý sa odvážne púšťal do nových vecí, dosť ma to zasiahlo a musela som nad tým rozmýšľať. Ak mladí, čo idú za nami sa v priebehu niekoľkých rokov menia z optimistov na pesimistov, čo bude nasledovať? Aké budú ich životy? S akým nasadením a motiváciou budú neskôr pracovať, zakladať si rodiny... keď nebudú mať životnú iskru? Nádej, že veci sa môžu zmeniť, že oni sami môžu byť tou zmenou a priniesť nový vietor do plachiet našej budúcnosti? ICH budúcnosti?
Iste, jedna lastovička jar nerobí a z výpovede jedného mladého človeka nemôžeme robiť všeobecné úsudky, ale nepribúda aj medzi mladými ľuďmi apatie, beznádeje, alebo naopak dravosti, bezohľadnosti a sebeckosti?... čo je - myslím si, len iná forma bezvýchodiskovosti a smútku z toho, ako sa spoločnosť vyvíja, kam smeruje.
Ježiš Kristus svojim nasledovníkom povedal – vy ste svetlo sveta – a dal tým poverenie aj nám, kresťanom, aby sme do tmy tejto doby niesli svetlo. Svetlo poznania Boha, ktorý sám je dokonalá láska, ktorý o sebe hovorí, že On je cesta, pravda a život a nik, kto Ho nasleduje, nebude chodiť v tme, ale bude mať svetlo života. On povedal, že nás vyučí ceste, po ktorej máme kráčať, že nám chce radiť a Jeho oko bude bdieť nad nami. Že pozná úmysly, ktoré má s nami, úmysly vedúce k blahu a nie k nešťastiu, že nám chce dať budúcnosť a nádej.
Nie je to dostatočne motivujúce a povzbudivé na to, aby sme ako kresťania využili šancu hovoriť ľuďom okolo nás, že JE možné žiť – bez straty nádeje a optimizmu? Stvoriteľ neba, zeme i človeka, Boh sám je toho garantom.
