Prostredníctvom elektronickej pošty sa už viackrát do mojej schránky dostal text od pilota a spisovateľa Antoina de Saint-Exupéryho, ktorý sa volá Umenie malých krokov.
Je to modlitba, v ktorej Exupéry neprosí o veľké veci, o zázraky, ale o silu pre všedný život. Neprosí o ružovú budúcnosť, ale o dobré žitie prítomnosti - o dobré prežitie aktuálnej hodiny. Dokonca prosí, aby mu Boh poslal v pravej chvíli niekoho, kto má odvahu povedať mu pravdu s láskou.
Keď som si Exupéryho prosbu naučiť sa umeniu malých krokov čítal naposledy, veľmi silno ma zasiahli tieto slová: „To najdôležitejšie si človek nehovorí sám. To najdôležitejšie mu býva povedané.“
Uvedomil som si, že často zo svojich problémov nenachádzam východisko v sebe, vo svojom vnútri, ale v rozhovore s blízkym, s priateľom či doma v rodine. Cesta von z bludiska len málokedy vedie bez pomoci iných.
V tej vete, že to najdôležitejšie nám býva povedané, sa skrýva jeden veľký záväzok. Záväzok, že to, čo povieme, niekoho môže veľmi silno zasiahnuť. Sami si predstavme, ako neraz uvažujeme nad tým, čo nám niekto iný povedal - a často neúmyselne či nerozvážne. Napriek tomu jeho slová zvažujeme a pýtame sa, či je to naozaj tak.
Naše slová môžu vyústiť do činov. To, čo povieme my, si niekto ďalší môže zobrať za svoje a podľa toho sa riadiť. Môžeme - i nechtiac - ovplyvniť konanie druhej osoby. Preto musíme veľmi opatrne a zodpovedne narábať s tým, čo sami hovoríme. Naše slová môžu niekoho utvrdiť v jeho omyle, v inom zväčšiť pochybnosti, ďalšieho priviesť na scestie.
Na druhej strane ale naše slová môžu budovať, pomáhať, podnecovať, zachraňovať, vzbudzovať lásku a dobro.
Stačí málo, aby sme svojou rečou v niekom zničili zárodok šťastia.
Rovnako málo stačí ale na to, aby sa v inom zrodil kúsok dobra...
Milí priatelia, vnímajme aj slová Antoina de Saint-Exupéryho nielen ako životnú múdrosť, ale aj ako náš záväzok a zodpovednosť voči sebe i iným. Lebo „Z plnosti srdca hovoria ústa.“
