Dnešné zamyslenie bude o človečine. Číta Dagmar Mozolová.
Do hospicu prišiel manželský pár. Muž mal už príznaky pokročilého onkologického ochorenia, no aj jeho žena bola v tom čase podrobená intenzívnej onkologickej liečbe. „Obaja pôsobili ako nežní a krásni ľudia. Pozerala som im do očí a počúvala ich príbeh,“ vyznala sa vedúca a vrchná sestra hospicového zariadenia. A pokračovala: „Muž bol pripravený na smrť, ale prial si, aby túto skutočnosť prijala aj jeho žena a deti. Počas troch dní často hovoril so svojou rodinou o plánoch na rekonštrukciu domu a prevzatí firmy synom. V predvečer skonu mi povedal: „Viem, že zomieram. A moje posledné želanie je: odniesť si so sebou ťažkú chorobu svojej ženy.“ Zomrel v spánku o niekoľko hodín. Manželka mi po dvoch mesiacoch od smrti manžela oznámila, že je zdravá. Vyšetrenie na onkológii potvrdilo negatívny nález.“ Na choroby a ťažké skúšky nikdy nie sme dosť pripravení. O to menej na zázraky. Zvyčajne sa cítime zaskočení. Bojíme sa napríklad aj prvého dotyku s hospicom, hoci dnes už menej, ako keď u nás hospice len vznikali. Pre mňa osobne bolo veľkou školou stretnutie s pani Helenkou z Bratislavy, ktorá pred rokmi navštevovala v nemocnici sestru po mozgovocievnej príhode. Keď som videla, s akou láskou zaobchádza s už nevládnou starenkou, ako sa jej srdečne prihovára, hoci ona už nedokázala rozprávať, pochopila som, že láska stačí. A druhá moja cenná skúsenosť pochádza z dobrovoľníckeho združenia Vŕba, ktoré sa venuje práve najťažšie chorým pacientom. Rok čo rok pripravujú nových a nových dobrovoľníkov na službu, ako sprevádzať chorých, ako stáť pri človeku, ktorý zápasí sám so sebou, ktorý potrebuje možno len to, aby ho niekto chytil za ruku, prečítal mu niečo z obľúbeného časopisu, pozhováral sa o živote. Takýmito sprevádzajúcimi anjelmi, hoci bez krídiel, môžeme byť vlastne každý deň a kdekoľvek. Veď v našich rodinách a na uliciach denne potrebujeme práve nádej, vieru a človečinu.
Človečina Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
