Na niekoľko športových udalostí uplynulých dní sa škáročkou medzi glosou a fejtónom pozrel Martin Šeďo:
Neskromnosť a z nej vyplývajúca neznášanlivosť sú veľkou kliatbou ľudskej spoločnosti. Už v praveku sa predčlovečie lovecké tlupy na seba vrhali naozaj zversky, ale oni na neľudskosť ešte mali nárok. Ich neskorší potomkovia boli a sú síce vzdelanejší, ale vedomosti nie sú veru zárukou ušľachtilého charakteru bez ohľadu na proklamovanú vieru. Keď sme si nedávno pripomínali 1150-te výročie misie solúnskych bratov, asi nikde sa neobjavila pripomienka Svätoplukových prútov. Inými slovami – vlastný záujem je a zostane najprednejší. Netýka sa to len jednotlivcov, ale i celých národov a tie si idú po krku tým skôr, ak vyrástli zo spoločného koreňa. Uvedomme si len, koľko krívd najhrubšieho zrna leží krížom krážom medzi Rusmi, Ukrajincami a Poliakmi. Z tohto uhla pohľadu sa slovanská vzájomnosť vôbec nejaví ako idylická či lyrická, hoci celá skupina južných Slovanov je označovaná ako Ilýri. Zákerný žreb európskych futbalových pohárov tri zo štyroch našich tímov nasmeroval práve tam. Záhoráci sa už chystali na maďarskú pustu, ale napokon im prišlo putovať do Čiernej Hory. Miestny klub s názvom Mladosť akoby symbolizoval skutočnosť, že krajina získala nezávislosť len v roku 2006. Ale pokojne mohol niesť aj meno Dukla. Nie však v súvislosti s armádou. Podľa miestneho kmeňa Doclea sa v rímskych časoch volala celá oblasť. Odtiaľto pochádzal rímsky cisár Dioklecián. Mesto Dioclea sa rozprestieralo na mieste dnešnej Podgorice a práve tam účinkovali naši futbalisti. Značný miestny optimizmus hlásal, že Senica bude pre čierneho horského dravca len maškrtou sťa vypasená a nemotorná húsenica. Domáci boli napokon veľmi vďační za remízu. Žilinčania nastúpili zasa v slovinskej Ľubľane. Neoverené správy hovoria, že keď sa u miestnych znalcov vyzvedali na hru Olimpije, tí sa len zmŕštili a so zdvihnutým prstom zdôrazňovali: Desno, desno! Azda to našich ozaj trocha vydesilo, hoci hrozivo znejúce slovo znamená vpravo. A naozaj práve po pravej strane išlo veľa nebezpečných akcií domácich, ktoré prispeli ku konečnej žilinskej dvojgólovej prehre. Na sever putovalo z nášho tria len mužstvo Trenčína. Čakal ho zápas vo švédskom Helsingborgu, tamojší hrad bol Hamletovým a Shakespearovým Elsinorom. Keď naši už v desiatej minúte prišli o vylúčeného hráča, azda uverili na mátajúcich domácich duchov a až do konca vskutku bojovali ako o bytie či nebytie. Sú situácie, keď aj nula je sľubným ziskom a toto bola jedna z nich. Domáce prostredie mal k dispozícii len bratislavský Slovan. Bulharský Ludogorec sprvoti podstrčil slovenskému futbalovému ľudu horkú pilulku, ale v samom závere dvom Halenárovým ranám vari sám svätý Juraj dodal svojej sily. Za zmienku stojí aj obecenstvo. Konečne dokázalo, že to ide hlučno a zároveň i slušno. Alebo to bolo tak len preto, že hostia by prípadným nadávkam na svoju adresu beztak nerozumeli? V každom prípade aj skvelý Peter Sagan mal na francúzskych cestách oveľa väčšiu radosť zo skandovania mena svojho a svojej krajiny, než z potupných výkrikov na adresu súperov.
takzetaktoX Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
