Milí poslucháči, niektorí z Vás vstávajú do dnešného dňa s pocitom: „Dnes mám päťdesiat rokov.“
Každý si želá dlho žiť, ale nikto nechce byť starý. Čas je však neúprosný, je umelcom, ktorý často mení naše obrazy, predstavy aj výzor. Niektorí toto obdobie tak hovoriac prechodu prijímajú pesimisticky, niektorí ho berú hovoriac: „Čas zrodenia dal, čas ho i berie.“ Je to akoby prekročenie búrlivej rieky: strach, námaha. No ak sme už za vodou, ideme viacerí novou cestou. Stretnúť mladý pár takých, ktorí sa skutočne majú radi, je zriedkavé. No stretnúť pár milujúcich sa v pokročilom veku, to je to najkrajšie na svete. Keď sa spýtate tých, ktorí tú magickú hranicu prekročili, ako to zvládli, dostanete od viacerých odpoveď: „Láska nepozná starobu a srdce nepozná vrásky.“ Podobnú odpoveď aj keď nie v hovorovej reči, ale v obraze som dostal na oslave päťdesiatky mojej známej. Za riekou zanechala smrť prvorodeného syna a tragickú smrť manžela. Prežila čas, za ktorý zmúdrela, s vierou pochopila pôvod jej existencie, s nádejou všetko odovzdala času a tomu, kto za týmto všetkým je a to je Boh. Láska ju zrodila, láskou sa nechala viesť, láska ju skúšala vo vytrvalosti a tá jej ostala nielen v duši, ale zjavne je vidieť jej lásku aj na tvári.
Francúzska spisovateľka Francoise Saganová napísala: „ Je vek, kedy žena musí byť krásna, aby bola milovaná. A potom príde vek, kedy musí byť milovaná, aby bola krásna.“ A to sa práve stalo na jej oslavách. Ona bola krásna, netýkalo sa to jej ošatenia a kozmetických úprav, bola krásna v duši, žiarila šťastím, že je obklopená láskou svojich detí, priateľov a rodinných blízkych. Bolo vidieť, že je tu silné rodinné puto a toto puto v minulosti dokázalo riešiť všetky problémy. Takže, čože je to päťdesiatka, keď svoj vek prežívame v láske. Bojujme o lásku, chráňme si ju a pestujme. Ona je našou životnou loďkou, ktorá nás prevezie na druhý breh života po päťdesiatke a dopláva s nami až do cieľa večnosti.
