Pokorný človek je realista. Pozrie sa na seba a naplno si uvedomí a prizná, kto je. A toto svoje poznanie prenáša do života.
Žijeme v dobe, keď niekým byť a niečo znamenať pre mnohých znamená takmer všetko. Pre tento pocit sú ochotní obetovať veľa a často hovoria, že skromnosť sa nenosí. Niektorí sú dokonca presvedčení, že pokora je slabosť, ba že je známkou, že človek je zakomplexovaný, utiahnutý, že si nedôveruje, a že nenašiel vo svete svoje miesto. Pravdou je však opak. Pokorný človek je realista. Pozrie sa na seba a naplno si uvedomí a prizná, kto je. A toto svoje poznanie prenáša do života. Netreba zabúdať na to, že ak nemáme pokoru, potom nech kráčame akoukoľvek cestou, všetko úsilie bude zbytočné. Nezáleží na tom, čo máme vo vonkajšom živote, či už materiálne bohatstvo, múdru myseľ alebo fyzickú silu, všetky tieto poklady sú ničím v porovnaní s vnútorným duchovným bohatstvom.
Napriek tomu, že všetci dobre vieme o našej dočasnosti, pominuteľnosti a márnosti, nerastie v nás pokora, ale jej opak – pýcha. Často namiesto toho, aby sme sa sklonili pred realitou a prijali seba samých takých, akí sme, vytvárame si ilúzie a hráme sa na niečo, čím nie sme. Človek, ktorý je pokorný, ani od iných nebude očakávať, že budú niekým iným, než čím v skutočnosti sú. Ľudia sú pre neho darom. Pokorný človek sa nenachádza v nebezpečenstve, že sa stane obeťou sebaľútosti. Nebude upadať do smútku, že sa mu nedarí stať sa tým, čím nemôže a nie je schopný byť.
Don Bosco často hovoril: „O Bohu zmýšľajte s vierou, o blížnom s láskou, o sebe s hlbokou pokorou. O Bohu rozprávajte s úctou, o blížnom, ako by ste chceli, aby sa hovorilo o vás, o sebe hovorte pokorne alebo mlčte.“ Iba vtedy, keď sa múdra myseľ či fyzická sila vložia do služby Božím veciam, stávajú sa zmysluplnými. Keď objavíme v sebe skutočnú pokoru, zároveň pocítime nefalšovanú radosť a slobodu.
