Na niekoľko športových udalostí uplynulých dní sa škáročkou medzi glosou a fejtónom pozrel Martin Šeďo:
Všetci poznáme a neznášame pocit bezmocnosti, keď sa blízky človek dostane do vážnejších problémov a my mu prosto nie sme schopní reálne pomôcť. Čosi podobné - pravda, v miernej hokejovej forme - prežívali počas majstrovstiev sveta priaznivci všetkých tímov. Z rádioprijímačov kedysi v súvislosti s vodnými stavmi zaznievala informácia niveau baisse, čo po troch šampionátových prehrách celkom korešpondovalo s úrovňou slovenského optimizmu. Ale v stretnutí s Američanmi tréner Vujtek vypustil v šatni víťazného ducha a keď poslal chlapcov na ľad, tí akoby ich do husaciny ponúkal. Hneď si vychutnali súperovho brankára Bishopa čiže biskupa, hoci takto označovaná časť husieho tela má v slovenčine oveľa krajšie označenie trtáč. Z amerických hráčov nebol už nik schopný vymyslieť dramatickejšiu zápletku, dokonca ani nositeľ svetoznámeho mena McBain. Víťazstvom sme postúpili do štvrťfinále a ako Oidipus so sfingou sme sa chystali pomerať sa s fínskou družinou. Lenže tej v prvej časti hry bohato stačili tri góly na to, aby nás priam rozštvrtila. Niežeby chalani zostali bez rád od realizačného tímu, ale v tých fázach pôsobili vskutku bezradne. V prestávke však tréner a asistenti dokázali nieže sfercovať, ale mocne sceliť franforce slovenského sebavedomia a zrazu bolo vyrovnané. Na brankára Rantu naši strelci začali sypať ako starostlivý gazda do hrantu a zdalo sa, že postup je už už na dosah. Lenže slovenský tím bol tým, ktorý inkasoval a tentoraz už dorovnať nedokázal. Hrali sme dokonca bezmála dve a pol minúty bez brankára so šiestimi hráčmi v poli, ale bez šancí – akoby v duchu príslovia, že kde kuchárov šesť, tam nieto čo jesť. Do najlepšej štvorky sme sa teda nedostali, no účasť v elitnej osmičke si načim vážiť, najmä vzhľadom na predvujtkovské časy. Na najvyšší stupienok vystúpili Švédi, čo sa mužstvu na vlastnom ľade podarilo po 27-mich rokoch. Koľkože je to hokejových generácií...Na švédsky triumf to po základnej skupine nevyzeralo, hra troch koruniek bola často kostrbatá a neurovnaná. Chcelo to výkony stabilizovať a upokojiť, aby sa objavené nečistoty usadili na dno. Tento proces dokonale zvládli bratia Daniel a Henrik a podľa nich sa volá Sedin entácia. Ich zásluhou mužstvo zdolalo tých súperov, ktorým na šampionáte najskôr podľahlo. Vo štvrťfinále vyradili Švédi Kanaďanov, hoci javorové listy neboli pre nich maškrtou podobnou javorovému cukru. Potom vyťali Fínov azda i preto, že tých už Slovač naštiepila a napokon zdolali aj dovtedy nepokorených Švajčiarov. Helvéti sa v boji o zlato ujali vedenia, ale výsledok sa rýchlo zvrtol a potom už pre nich bolo neskoro – neskórovali do konca duelu. Švajčiarska hokejová história pripomína sínusoidu: na v poradí druhých majstrovstvách sveta v Chamonix prehrali s Kanaďanmi 0:33 a trebárs so Švédmi 0:9, na deviatych v Davose získali svetové striebro. Na pražskom šampionáte 1972 inkasovali od Československa 19 gólov, no v ostatných rokoch opäť patria k najlepším. Tréner Simpson vytvoril z mužstva ozajstnú rodinu, ktorá na rozdiel od tej žltohlavej a ježatej rozhodne nie je na smiech.
Na niekoľko športových udalostí uplynulých dní sa škáročkou medzi glosou a fejtónom pozrel Martin Šeďo: Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
